Jak si správně pozapojovat vlastní PedalBoard je celkem věda… Cílem je poskládat efekty za sebou tak, aby si nekradli navzájem signál, nekradli signál zesilovači ale ani kytaře. Tak jako snad každý kytarista, jsem chtěl mít nějaké krabičky… Když už jich bylo 3 a více, tak mě zajímalo – Jak to, že když je zapojím v takovém pořadí, tak ztratím na zkreslení, ale Delay bude více dynamický? A když zas obráceně tak se bude Phaser kroutit opravdu hluboko?

No.. Opravdu existuje pár typů zapojení, které neukradnou téměř žádný signál a vše bude fungovat skvěle. Zkusme to od zesilovače…

Většina zesilovačů má vzadu svou vlastní efektovou smyčku(Loop Select), to ale neznamená, že nacpeme všechny krabičky do toho Do efektové smyčky by se měli dávat jen základní efekty jako jsou Reverb, Delay, Tremolo a pak veškeré multi-efekty… Já jsem tam dříve dával i Phaser, protože sem měl velmi nekvalitní a v klasickém zapojení moc nefungoval, jakmile jsem jej ale vyměnil za lepší, už to dělalo paseku…

No a co s ostatníma??? Základ je, a to se nikdy nebude měnit je Kytara=>Ladička(neni dobré strkat ladičku někam před efekty, pak by to s modulovaným signálem nemuselo fungovat dobře ). A teď přichází rozcestí, které si každý kytarista musí vybrat sám. Popíšu tu tedy jak to mám zapojené já a dva další které jsem zkoušel a viděl v akci, pokud možno zkusím i trochu vysvětlit.

Moje zapojení (nevšímejte si obrázků efektů… Neni to co doopravdy mám, jen jsem byl línej to hledat):

Kytara=>Ladička=>Wah-Wah=>Compressor=>Noise gate=>Slabší OverDrive=>Silnější OverDrive=>Phaser=>Flanger=>Chorus=>Amp

Ladička na prvním místě u kytary, hned za ní dát Wah-Wah, ten by neměl jít přes Compressor, protože by jej mohl trochu oslabit. Další a jeden z nejdůležitějších efektů je již zmíněný Compressor. Jeho úkolem je srovnat basy, výšky a středy na stejnou zvukovou úroveň – to znamená, že když bouchnete nějaké kilo, bude to řádná rána a ne jen takové projetí přes struny. Věřte nebo ne, ale bez kompresoru se hraje blbě. Další moc důležitá věc je tzv. Noise Gate(rušič šumu), jeho úkolem je zbavit váš nástroj šumu – Pokud vám kytara a zesilovač hučí sám o sobě, je to nekvalitou vaší výbavy a tady vám moc Noise gate nepomůže, užívá se pro tzv. Gain Boost, nebo-li další zkreslení aby byl zvuk opravdu hutný. Protože když zapnete svoje zkreslení na zesilovači a pak do něj pustíte ještě další, tak to dělá trochu bordel, od toho je tu Noise Gate, který se ten bordel snaží zamaskovat. Takže do Noise Gate napíchnem nejdřív nějaký slabší OverDrive (Marshall Guv’Nor, Blackstar HT-BOOST, Ibanez TubeScreamer TS-5), a teprve za něj něco tvrdšího(jako třeba světoznámý Ibanez TubeScreamer TS-9, Blackstar HT-DIST(X), nebo Boss Metacore). Ukončíme Noise Gate smyčku a za ně jdou pak poslední modulace zvuku jako jsou Phaser, Flanger, nebo Chorus, nakonec spojíme se zesilovačem.

Další možnost zapojení je:
Kytara=>Ladička=>Wah-Wah=>Noise Gate=>Compressor=>OverDrive=>Phaser=>Flanger=>Chorus=>Amp

Zde zapojíme vše, krom ladičky a kvákadla do Noise Gate. Výsledkem bude, že všechny efekty budou stále pod clonou, dokud nesešlápneme Boost pedal, tím se jakoby vytáhnou výš…

Kytara=>Ladička=>Wah-Wah=>Compressor=>Phaser=>Flanger=>Chorus=>Noise Gate=>OverDrive=>Amp

Tady jsou zase všechny efekty dány před zkreslení, výsledek je zajimavý, ačkoliv mně osobně se moc nelíbil… Zvuk se mi zdál jakoby zdigitalizovaný, ale myslím, že si to najde spousty fanoušků…

Kdybyste věděli o nějakém dalším zajímavém zapojení a chtěli se o něj podělit, určitě se nestyďte. Mě se osobně nejvíc líbí první, protože vše je takové surové, ryzí, tvrdé.

Příště se podíváme na pár skvělých a cenově dostupných Compressorů a porovnáme je mezi sebou… Doufám, že se Vám příspěvek líbil a těším se na Vaše jakékoliv reakce.

S pozdravem z Birminghamu

Mike Jr.


Tak ako v predošlej časti, tak aj v tejto sa budeme zaoberať stále tými istými charakteristikami, jedine stým rozdielom tieto mikrofóny dokážu meniť svoju charakteristiku na inú. Tieto mikrofóny rozdeľujeme do dvoch skupín:

1.) Mikrofóny s výmenným púzdrom

2.) Mikrofóny s perpínateľnou charakteristikou

1.) Mikrofóny s výmenným púzdrom

Každý mikrofón má svoje púzdro, a pri týchto mikrofónoch vieme toto púzdro vymeniť. To znamená že púzdro dokážeme dať von a dať dnu iné. Samozrejme že to je dosť nepraktické a tak sa častejšie používa spôsob s prepínateľnou charakteristikou.

2.) Mikrofóny s prepínateľnou charakteristikou

Tieto mikrofóny majú len dve charakteristiky, väčšinou dvoch ľadvinových systémov otočených k sebe chrbtom. Alebo sa využíva zároveň guľová a osmičková charakteristika zároveň. Princíp fungovania je taký že vlastne len prepíname fázu na mikrofóne. Väčšinou sa tento systém využíva pri kondenzátorových mikrofónov pretože kapacitné (kondenzátorové) púzdro má jednoduchú a ucelenú koncepciu. Tento systém sa však využíva aj pri dynamických mikrofónov ale nie sú také rozšírené. Taktiež sa tento systém využíva pri elektrtových mikrofónov, ale pri lacnejších modeloch sa fáza nedá prepínať a fungujú obe naraz.
Kombinácia guľovej a osmičkovej charakteristiky je však najideálnejšia a vznikne najdôveryhodnejší zvuk.
Najobľúbenejšie mikrofóny s prepínateľnou charakteristikou sú: SONY C-800G, BEYER MC 840 a ďalšie…


Tak základom dobrého ozvučenia je mikrofón. Mikrofóny delíme okrem iného na dynamické a kondenzátorové. V tomto článku sa venujem ešte dôkladnejšiemu rozdeleniu, a to rozdelenie podľa smerovej charakteristiky.
Čo vlastne je smerová charakteristika?
Je to charakteristika snímania mikrofóny vďaka vibráciám. Delí sa na:
1. Guľovú charakteristiku

2. Osmičkovú charakteristiku

3. Ľadvinovú charakteristiku

1. Guľová smerová charakteristika

Túto charakteristiku majú

mikrofóny ktoré sa skladajú z akustickej komory, ktorá má jednu stenu z tenkej membrány

ktorá zachytáva vibrácie. Názov guľová charakteristika nám prezrádza že mikrofón bude snímať vibrácie zo všetkých smerov.

Membrána mikrofónu je upevnená na kraji vzduchotesnej akustickej komory, tým pádom tlak vzduchu ostáva stále konštantný. V praxi sa však táto akustická komora nerobí vzduchotesná, lebo by vznikali veľké výkyvy tlaku.

Táto charakteristika nie je úplne dokonalá, pretože rozmery a samostatný mikrofón celkovo bráni vlnám sa dostať k membráne, obzvlášť na vyšších frekvenciách. Tým pádom je citlivosť mikrofónu zo zadu a z bokov o niečo viac háklivejšia ako z prednej strany, hlavne čo sa týka výšok.
Ale toto má aj svoje výhody, a to také že ak sa zdroj zvuku vzďaľuje od membrány, tak sa neuplatňuje častokrát zlý efekt narastania basov. Taktiež tieto mikrofóny majú väčšiu odolnosť voči zvuku pri manipulovaní so samostatným mikrofónom.

Tento typ mikrofónov sa hodí viac na hovorené slovo, ako napr. pri konferenciách, v rozhlase, ale taktiež sa využíva aj na snímanie zvuku v orchestri alebo v koncertných sálach.

2. Osmičková smerová charakteristika

Tento typ mikrofónov nemá v sebe akustickú komoru, ale zachytáva zvuk z dvoch strán na membránu a tento zvuk sa priamo mení z akustického na elektrický.
Mikrofón sníma iba z dvoch strán, najčastejšie sa využívali pri duetoch, ale aj samostatnom speve. V dnešnej dobe sa používajú už len pre špeciálne aplikácie (napr. snímanie systému stereo v MS).
Nevýhodou tohoto mikrofónu je basový efekt spomenutý pri predošlom type. Tento efekt sa však dá využiť aj vo svoj prospech. Spevákovi alebo hlásateľovi dodá do hlasu určitú basovú sýtosť a hlas je teda plnší a sýtejší.

3. Ľadvinová smerová charakteristika

Tento mikrofón je z konštrukčného hľadiska obdobou predošlého typu. Rozdiel je v tom že sa tu zase využíva akustická komora ktorá má na konci ale špeciálny zvukovod. Tento systém funguje tak že zatiaľ čo zvuky z prednej membrány vytvárajú akustický tlak a vibrácie, a zvuky čo prichádzajú zo zadu a z bokov sa teda vyrovnajú zvukom z membrány, aj keď nie tak účinne. Smerová charakteristika tohoto mikrofónu má tvar ľadviny alebo srdca, preto sa jej hovorí ľadvinová.
Obdobou tohoto mikrofónu je superľadvinový alebo hyperľadvinový, kde sa využíva ten istý princíp s tým rozdielom, že je eliminovaný zvuk z bokov, a zvuk prechádza len  spredu a zo zadu.

Všetky typy smerových mikrofónov sa využívajú v situáciách potlačiť na minimum zvuky ktoré prichádzajú mimo os mikrofóna, teda zvuky nežiadúce ako je napríklad odraz alebo spätná väzba. Tieto zvuky sa nedajú odstrániť úplne , keďže odraz vzniká od väčšiny predmetov a keďže spätnú väzbu využíva sám koncový zosilňovač vďaka čomu efektívnejšie zosilňuje signál. My však tieto zvuky dokážeme potlačiť.
Ďalej existujú mikrofóny s meniteľnou smerovou charakteristikou, ale tie si rozoberme nabudúce.


Hudobná teória, 4. časť – rytmus, takty a rytmické obmeny

Hudobná teória, 4. časť – rytmus, takty a rytmické obmeny

Po dlhšej odmlke sa dnes budeme venovať taktom. Ukážame si, ako držať rytmus na gitare a ako robiť rytmické obmeny. Na začiatok vás troška postraším miernými definiciami.

Takt: Tak udáva striedanie prízvučnej a neprízvučnej doby. Prízvučná je väčšinou prvá a tretia doba. Druhá a štvrtá sú neprízvučné. Nasleduje teda striedanie prízvučných a neprízvučných slabík (niečo ako je v slovenčine rytmické pravidle, kedy sa striedajú dlhé a krátke slabiky- na východe Slovenska sa toto pravidlo značne nedodržiava :) ).

Značenie taktu: Takt sa značí dvoma číslami hneď za husľovým kľúčom a predznamenaním a značia ho dva čísla. Horné číslo ukazuje, koľko dôb je v takte a dolné číslo na akú notu budeme hrať na jednu dobu. Vysvetlím na príklade. Máme najčastejšie používaný takt 4/4. Horná 4 teda znamená, že v takte sú 4 doby a spodná 4 značí, že na jednu dobu budeme počítať jednu štvrťovú notu. Existujú ale aj rôzne takty typu 8/16 to znamená, že takt má 8 dôb a na jednu dobu budeme počítať šestnástinovú notu. My ako gitaristi, sa najčastejšie budeme stretávať s taktom 4/4, brutální metalisti s taktom 2/4. V country sa občas vyskytne aj tak 3/4, ale aj tak je tento takt v gitarovom svete rarita!

Ostatné takty: Tu patrí napríklad takt C, resp. preškrtnuté C. Takt C je vpodstate to isté, čo 4/4 takt. Takt preškrtnuté C (ktorý má aj svoje špeciálne meno, ktoré mi bohužial práve vypadlo a nechce sa mi míňať energiu na to, aby som to zistil :) ) značí 4/2 takt. Štyri doby a jedna doba je polová nota.

Neúplný takt: Je taká špeciálna vec, kedy na začiatku skladby nemáme celý takt, ale iba jeho časť (poslednú dobu, resp. tri doby). Typickým príkladom je skladba Frenky doparoma od Horkýžakov, kde na začiatku každého riffu je neúplný takt, ale význačne ho budete počuť na začiatku skladby, kedy hraje len Saboterova gitara. Tento neúplný takt by sa mal dokončiť v poslednom takte danej skladby, teda ak má prvý takt iba posledné 2 doby, potom posledný takt by mal mať iba prvé 2 doby (zo 4 dôb). Posúďte ale sami, ako sa končia pesničky na koncertoch (áno, šialenstvom bubeníka a virtuozitou sólových gitaristov) a preto je takmer nemožné v gitarovom priemysle tento takt dodržiavať, hoci by sa to malo!

Rytmus nôt: Práve som zistil, že som vám ešte neopísal rytmickosť nôt a preto tak urobím tu

Takže doby počítame podľa taktu. Hodnotu noty, ani nie tak jej trvanie, ale skôr POMER trvaní jednotlivých nôt medzi sebou, určuje rytmus noty. Rozpíšem celý rebríček:

Celá nota: 4 doby
Polová nota: 2 doby
Štvrťová nota: 1 doba
Osminová nota: Pol doby
šesnástinová nota: Štvrť doby

A tak ďalej a tak ďalej. POZOR, tieto doby sú určené pre 4/4 takt!

Spájanie nôt a rytmické obmeny

Zahrať dve za sebou idúce noty môžeme hocijako. Často používame tzv. legáto. Legáto je spôsob hry, kedy medzi notami nerobíme žiadnú medzeru. Po doznení prvej noty nasleduje hneď druhá. Na gitare to až taký problém nie je, na klavíri je to síce horšie, ale tiež to nie je bohvieaký problém. Ďalej je tu vec ako ligatúra , ktorá predlžuje notu, väčšinou cez takt. Ak máme povedzme v jednom takte polovú notu a v druhom takte tiež polovú notu a chceme ich spojiť, aby zneli ako jedna celá nota, vtedy na ich spojenie použijeme ligatúru.

A teraz k rytmikcým obmenám. Tieto obmeny (alebo aj ozdoby) vznikali už v starom baroku, ktoré je nimi význačné. Ujo Bach, ujo Vivaldi a ujo Handell boli ich priekopníkmi. Ak sa chce kochať v kráse trilkov a iných ozdôb, odporúčam vám nájsť si na youtube skladby ako Toccata a fuga in d minor (od Bacha, každý pozná), Praeludium et Fugue in c minor (tiež od Bacha, veľmi kvalitná skladba, hlavne tá fúga, asi najkrajšia aká existuje) od Handla čo chcete a od Vivaldiho 4 ročné obdobia, najmä ZIMA ma oslovila. No a teraz späť k veci.

Trilok: Je špeciálna ozdoba, ktorá je značená takou hrboľatou čiarou a nápisom TR. Zahrajeme ju tak, že striedame hlavný tón s jeho veľkou sekundou (ak nie je určené ináč).

Nátril: Obdoba trilku, ibaže striedame tón s jeho nižšieznejúcim susediacím tónom

Obal: Tu vystriedame raz hornú sekundu a nižší najbližšie znejúci tón. Hlavný tón teda ako by sme obalili do dvoch jeho okolostojacích celých tónoch.

Glissando: Glisando značí ťahanie tónu a teda pre klaviristov nepredstaviteľný problém. Nemôže si len tak klzať po klavesách a aj keď hej, tak to nie je ono. Gitaristi si môžu dopomôcť bendovaním. Speváci majú túto ozdobu najjednoduchšiu (však si to skúste, ak neveríte)

Staccato: Hrajeme tak, že krátko rozozvučíme to, čo máme, ale zbytok pauzy dodržujeme tak, ako je určené hodnotou noty.

Synkopa: Je prenášanie prízvuku na neprízvučnú slabiku. Povedzme že nie prvá bude prízvučná. Typickým príkladom je Tears in Heaven in pána Claptona. Ale v nahravke na youtube to až tak nepočuť.

Tempo hry

Tempo hry je udávané navrchu každej skladby. Údava sa v tzv. BPS, alebo beats per seconds (čiže údery za minútu). Na počítanie úderov nám slúži metronóm. To je mechanická, alebo elektrická vecička, ktorá nám presne odklepkáva rytmus. Ja som stará škola, na ZUŠ som ešte zažil mechanický metronom a je to úplne iný zážitok ako z tých dnešných elektrických metronomov :) Ak nastavíme metronom na 60 BPS a hrajeme v 4/4 takte, vtedy každá štvrťová nota trvá presne jednu sekundu. Ale pozor, metronóm používame výlučne len na cvičenie. Božechráň, že by niekoho napadlo sa dovaliť s metronómom na koncert, alebo na nahrávanie (na nahrávanie by sa ešte dalo).

Tak a to je na dnes asi všetko, čo som vám chcel povedať. Nabudúce sa pozriem na základnú techniku hry na gitare.


Hudobná teória, 3. časť – kľúče, predznamenania, enharmonické zámeny a stupnice

Hudobná teória, 3. časť – kľúče, predznamenania, enharmonické zámeny a stupnice

Po predošlých dvoch častiach si už vieme utvoriť akordy, poznáme intervaly a vieme zahrať stupnicu. Dnes si niečo povieme o kľúčoch, ktoré sa používajú v notovom zápise, takisto o predznamenaniach, z ktorých každý pozná minimálne # (F#, G#) a následne aj o enharmonickej zámene tónu. Predpokladám, že tento článok bude kratší a pre gitaristov ani nebude veľmi relevantný, ale možno niekedy si z toho niekto niečo zoberie :)

Kľúče
Kľúč je taká vec, ktorá sa nachádza na začiatku notovej osnovy. Väčšina ľudí pozná len husľový kľúč a myslia si, že zédli cély svet. Ale opak je pravdou. Pre gitaristov je síce najbežnejší husľový kľúč, no pre klaviristov aj basový. Okrem toho poznáme ešte kľúče Violove, violončelové, ale tie sa používali ešte niekedy dávno (v baroku a tak) a dnes sa už takmer nepoužívajú. Načo je dobrý taký kľúč? V prvom rade určuje polohu tónu c1. V husľovom kľúči je tento tón zakreslený na prvej pomocnej linajke pod osnovou, v basovom kľúči na prvej pomocnej linajke nad osnovou. V basovom kľúči teda môžeme zapísať hlboké tóny bez toho, aby sme museli používať kopu pomocných linajok. V husľovom zase môžeme zapísať vysoké tóny. To je vpodstate celá teória kľúčov

Predznamenania
Určite každý pozná z predznamenaní minimálne križik #. Okrem toho poznáme ešte béčko ( http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/f/f3/B-flat_Major_key_signature.png/90px-B-flat_Major_key_signature.png ) a odrážku ( http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/5d/Posuvky.JPG z ľava doprava: dvojitý krížik, krížik, béčko, dvojité béčko, odrážka)
Všetky tieto posuvky nám z tónu robia inší tón, menia o poltón. Krížik o poltón zvyšuje a názvo tvoríme tak, že k názvu tónu pridáme koncovku -is teda
C- Cis
D- Dis
E- Eis
F- Fis
G- Gis
A- Ais
H- His
Ak máme dvojitý krížik, pridávame dvakrát is a teda -isis
C- Cisis
D- Disis
E- Eisis
F- Fisis
G- Gisis
A- Aisis
H- Hisis

Ak použijeme béčko, tón naopak znižujeme o poltón. Takýto tón dostáva príponu -es
C- Ces
D- Des
E- Es
F- Fes
G- Ges
A- As
H- Hes (ale častejšie používa triviálny názov Bé)
Ak dvojité bé, vtedy použijeme -eses
C- ceses
D- Deses atď…

Odrážka: Ruší krížik, alebo béčko. Tieto predznamenania totiž platia pre celý hraný takt, ak sú napísané pred notou. Ak sú napísané tesne za husľovým kľúčom, vtedy platia pre celú skladbu. Ak niekde nechceme tento tón, napríklad kvôli prechodu do inej tóniny, vtedy použijeme odražku.

Enharmonické zámeny tónov
Ako ste si už určite všimli, medzi niektorými tónmi je rozdiel iba poltón, medzi inými celý tón. Keď tóny teda zvyšujeme o poltón, resp. znižujeme o poltón, hrajeme už vlastne iný základný tón. A nastáva enharmonická zámena tónu (teda zamieňame názov tónu, ale nie jeho znenie, nie jeho výšku a frekvenciu). Uvediem príklad, na základe ktorého by to mohol každý pochopiť.
tón C##, čiže Cisis je o dva poltóny zvýšený tón C a teda je to už tón D. Teda C## a D je enhramonická zámena. Môžeme si takto zamieňať hocijaký tón za hocijaký
gis- as
fisis- g
eisis- fis
as- gis
eses- d
a podobne.

Vyvodzovanie stupníc
Keď chceme vedieť zaimprovizovať v hocijakej skladbe, potrebujeme vedieť, aké tóny obsahuje daná stupnica, v ktorej je skladba písaná.
V prvom rade zistíme, či je stupnica mólova, alebo durova. To väčšinou podľa ucha, alebo skúmame poltónové vzdialenosti. Pozor, stupnica môže byť ešte aj iná, vtedy imrpovizujeme tak, aby sme využívali tie tóny, v ktoré sú v stupnici použité (napr. v lydickej, frigickej stupnici a pod.)
Základom určenia stupnice je jej predznamenanie. Na základe počtu krížikov/ béčiek v stupnici môžeme ľahko určiť stupnicu. Zo začiatku vám to bude liezť na nervy, ale časom budete stupnice sýpať z rukáva ako ja. Keď sme na ZUŠ začínali brať stupnice, bola to jedna z veci, čo som najviac nenávidel. No po niekoľkých ročníkov som ich sýpal z rukáva jak ďabol. A garantujem vám, že je to veľmi dobrá vec. Nevyužijete to len pri gitare. Pokiaľ poznáte harmoniu stupnice, ste schopný zahrať na hocičom inom strunovom presne tak, ako na gitare. Na ukulele, madoline, balalajke, husliach, violončele, kontrabase a neviem čom všetkom ešte.

Stupnice delíme v základe na durové a molové. Potom ich delíme na tie, čo majú v predznamenaní krížik a čo majú béčko. Takže vám to tu teraz rozdelím

Durové s krížikom: G, D, A, E, H, F#, C#
Durové s béčkom: F, B(Hes), Es, As, Des, Ges, Ces

Mólove s krížikom : e, h, f#, c#, g#, d#, a#
Mólove s béčkom: d, g, c, f, b(hes), es, as

Veľmi dôležité je vedieť ako za sebou idú krížiky a béčka:
FIS, CIS, GIS, DIS, AIS, EIS, HIS
BE, ES, AS, DES, GES, CES, FES

Ako vyvodzujeme stupnice ? Je vám ťažko sa naučiť, ktorá stupnica kde patrí a koľko má predznamenaní? Existuje na to finta, tzv. kvintový kruh. To je vpodstate kruh, v ktorom vyvodzujeme durove aj molove stupnice s križikom. Základnou bezposuvkovou stupnicou je u durových C dur, u molových a mol. Zoberieme si teda C dur a počítame kvintu, čiže 5 tónov. C-D-E-F-G. Dostali sme tón G, nasledujúca stupnica s jedným krížikom teda bude Gdur. Teraz ideme ďalej. Zoberieme si stupnicu G dur a počítame kvintu. G, A, H, C, D. Ďalšia stupnica, s dvoma križikmi (fis a cis) bude Ddur. A zase kvinta od D dur je A a teda stupnica Adur (fis, cis, gis). To isté platí aj pre molove stupnice. a mol, v ňom kvinta je tón e a teda sme dostali e mol s jedným krížikom. V emole je kvinta zase tón H a preto dostávame hmol. A tak ďalej a tak ďalej…

Stupnice s béčkom vyvodzujeme v tzv. kvartovom kruhu. Teda ten istý princíp, len používame kvartu namiesto kvinty. C dur- kvarta je tón F, dostávame Fdur s jedným bečkom. V Fdure je kvarta B, dostávame Bdur s dvoma bečkami. Obdobne pre molove stupnice.

Takto sa teda môžete naučiť všetky stupnice na základe kvintového a kvartového kruhu. Pozor, stupníc je vždy 8 (vrátane Cduru a amolu). Ak by sme pokračovali na kvintovom alebo kvartovom kruhu ďalej, že by nám vyšiel povedzme Gis dur, tak ten gis dur by už musel mať niekde dvojité béčko a vlastne by sme dospeli k enharmonickej zámene stupnice. Ten Gis dur by v podstate teda bol As dur.

Na záver ešte jedna vecička, ktorú už možno všetci vedia: Durové stupnice píšeme vždy s veľkým písmenom (Fdur, Bdur, Cis dur, H dur a pod.) a mólové vždy s malým písmenom (a mol, d mol, cis mol a pod.)

Nabudúce sa už začneme venovať hraniu tónov na gitare na základe ladenia strún.