710 x krát prečítané
Praktické rady

História: Vznik klasickej a elektrickej gitary

S objavením sa  gitary  na  novom kontinente  a rozmachom otroctva sa objavil aj nový hudobný štýl, a to blues, ktorý v konečnom dôsledku podstatne ovplyvnil aj vývoj dnešnej elektrickej gitary. Jednak pre to, že bol podstatný pre vývoj jazzu a rocku (a dá sa povedať že bol predchodcom prevažnej  väčšiny dnešnej inštrumentálne založenej nonartificiálnej hudby) a jednak preto, že v bluese sa prvýkrat ocitol jedinečný feeling, a to nielen pri sólach, cítenie hry aké sa  dovtedy pri hre na klasickej gitare nevyskytovalo. Vyjadrovanie  smútku,  hnevu, nostalgie,  tzv.  „blues“  nálady podstatne  ovplyvnilo  ďalšie hudobné  smerovanie  a bolo  prelomovým v dejinách gitary.  Zásadne  ovplyvnilo  aj  jazz, rozvoj  chromatickej harmónie, vznikli gitarové sóla v dnešnom nonartificiálnom ponímaní, bola  bohate  rozvinutá  improvizácia,  gitara  nadobudla  viac  perkusívnu  funkciu  ( najmä v jazze, aj keď napr. vo flamencu je  perkusívny charakter gitarovej hry nepopierateľný).

Dnes  sa  v moderných  žánroch  založených  na  gitarovej  hre  (blues,  rock,  jazz, metal), posúvajú možnosti hrania, sonoristiky a virtuozita jednotlivých hráčov čoraz ďalej. Stále však môžeme nájsť paralely medzi technikami hry na elektrickej a klasickej gitare.

História klasickej gitary

V mnohých publikáciách sa  uvádza,  že  gitara  bola do Európy prinesená Arabmi v 8.storočí  cez   Pyrenejský  polostrov.  Taktiež  môžeme  nájsť  zmienky  o tom,  že  jej konštrukčným predchodcom bola lutna. V skutočnosti  vývoj  stavby  lutny  a gitary  prebiehal  posledných  3500  rokov oddelene (Výtvarnými artefaktami doložená história sa odohrávala od Chetitskej ríše, cez Grécko a Rímsku ríšu až do Španielska), a to napriek blízkej farbe tónu, vzájomnej výmene repertoáru  a až  do  relatívne  nedávnej   doby  podobnému  spôsobu  techniky  hry  na nástroj.


Európska  lutna
bola  6  až  13  zborový  chordofón,  v zadnej  časti  s vyklenuto zaobleným  korpusom v tvare  hrušky  alebo  kvapky.  U lutny  bol  krk  s hmatníkom kratší a kvôli  väčšiemu  množstvu  strún  širší  než  u gitary,  mechanika  kolíková  a pražce  boli obvykle  previazané,  nie  zapustené  v dreve.  Zatiaľ  čo  prechodci  dnešnej  lutny  vývoj predchodcov  gitary  nijak  podstatne  neovplyvnili,  predchodci  nástroja  gitarového  typu s hmatníkom s pražcami mali naopak vplyv na umiestnenie pražcov vo vývoji lutny, ktorá až  do  stredoveku  bola  bez  pražcov.  Za  spoločných predchodcov  strunových nástrojov brnkacích aj sláčikových vrátane gitary sa dajú skôr označovať nástroje violového alebo vihuelového typu, ktoré boli zároveň predchodcami nástrojov sláčikových a ktorých vývoj prebiehal   paralelne   ale   oddelene   s vývojom  nástrojov   lutnových.   K jednoznačnému rozdeleniu nástroju violového typu na sláčikové a brnkacie dochádza až v priebehu 12.-14. storočia.

G it ara teda nepatrí medzi nástroje lutnového typu, ako sa bežne nepresne uvádza, ale  medzi  nástroje  gitarového  (prípadne  violového  alebo  vihuelového  typu). Gitara odvodená od violy, mala pôvodne štyri zbory (zdvojené struny ladené v unisone kvôli lepšej rezonancii). Pôvodné  viazané  pražce  vihuely  sa  viazali  odhadom podľa výšky požadovaného tónu. Toto kritizoval v roku 1555 Juan Bermudo s tým, že nie každý  je  schopný  presne  počuť  výšku  tónu  a uviazať  pražce  správne.  Ako  „správny“ spôsob prepočítania umiestnenia pražcov navrhoval Euklidovu metódu, kedy je potrebné menzúru struny (dĺžku od nultého pražca po kobylku) stále deliť na geometrické polovice, čím sa docieli určitá varianta temperovaného ladenia. Ako prvý v roku 1549 aj písomne odlíšil  gitaru od  vihuely,  jej vyvojového predchodcu, zmienkou o guitarre renacentiste (renesančnej gitare).


Renesančná
gitara bola štvorzborová s bohato vyrezávanou ružicou. Výška ladenia tohoto nástroja bola relatívna, pretože  závisela  od  veľkosti  nástroja  a  odolnosti  strún.  Niekedy  bola  výška  ladenia prispôsobená tomu, či bola hra určená k doprovodu piesne alebo iného nástroja a používala viac akordickú hru, s razantným rytmizovaným úderom (rasqueado), alebo sa jednalo o hru sólovú,   so   zvýraznením  jedného   alebo  viacerých  hlasov  (punteado).  Okrem  kvart-terciového  ladenia  (temple  nuevo)  sa  používalo  aj  kvint-terc-kvartové  ladenie  (tempe viejo) a aj  ladenie re-etrant , kedy boli obe struny štvrtého zboru ladené o sekundu nižšie ako struny prvého zboru. Využívalo sa najmä pre melodickú a kontrapunktickú  hru.

V baroku gitara prekonala viacero konštrukčných zmien. Ustálila sa menzúra na 64-65 cm, teda na približnú dĺžku aká je aj u dnešnej gitary, korpus sa zväčšil, zvýšil sa počet pražcov na 12, neskôr Giovanni Battista Granata zvýšil počet pražcov na 16. Pražce už neboli viazané, ale boli tvorené aj z kovu, dreva, poprípade kosti. Po roku 1700 došlo k poklesu záujmu o barokovú gitaru, čo bolo ovplyvnené a spôsobené mimo iné aj   inovovaním  a veľkou  obľubou  sláčikových  nástrojov,  ako  aj  úmrtím dvoch najväčších laických  podporovateľov  gitary tej  doby  – Ľudovíta  XIV. vo  Francúzsku a Charlesa  II .  V Anglicku. Toto  pre   gitaru  neľahké  obdobie  jej  pomohla  prekonať doprovodná funkcia. Gitaristi si taktiež začali čím viac uvedomovať nevýhody zborových strún, v druhej polovici 18. storočia boli zbory nahradené jednoduchými strunami a bola pridaná šiesta struna E.

Spoločenské  a kultúrne  zmeny,  ktoré  nastali  po roku 1800, postupne naštartovali vlnu obľuby tohto nástroja, vrcholiacom v rokoch 1810-1840, neskôr nazvanom Z latý vek gitary . Došlo  aj  k niekoľkým zmenám v konštrukcii, z  bola odstránená ozdobná ružica, rezonančná  doska  bola  spevnená  rebrovaním,  ktoré  bolo  od  19.  storočia  v oblasti  pod struníkom  vejárovito  rozložené,  čo  umožnilo  rozdelenie  zvuku  na  jednotlivé  segmenty a docielilo vyrovnanejší a jasnejší zvuk nástroja. Menzúra sa vtedy ustálila medzi 600-650 mm. Viedenský nástrojár Johan Georg Stauffer vynašiel kovovú  mechaniku s ozubenými prevodmi.  Definitívne  zdokonalenia  nástroja  zaviedol  španielsky  nástrojár Antonio  de Torres    Jurado , ktorý optimalizoval rebrovanie     a používanie     menzúry     650mm. Štandardizoval   väčšiu  veľkosť   korpusu,   stanovil   jeho  rozmery  a proporcie  korpusu a hmatníku.V  roku  1882  dal  teda  klasickej  gitare  definitívny  tvar  a veľkosť  ktorá  jej zostala až dodnes.

História elektrickej gitary

Z klasickej  gitary  sa  modifikáciami  menzúry  a polohy  kobylky  kvôli  lepšiemu prístupu    k vyšším polohám     nástroja      vyvinuli     gitary amerického  typu    (jumbo, a dreadnought),  ktoré  našli  veľkú  obľubu najmä na Americkom kontinente, kde stáli pri zrode  žánrov  ako  blues a z neho odvodené bluegrass a country. Z gitár jumbo sa neskôr vyvinuli gitary rezofonické. Prvé pokusy o elektrické zosilnenie zvuku gitary boli v podstate pokusy o vloženie mikrofónu  do  tela  nástroja,  a vznikali  tak prvé  elektroakustické  gitary,  najmä  od  firmy Gibson , ktoré si našli široké uplatnenie v jazzovej hudbe. Prvý gitarový snímač vytvoril George Beauchamp , nebol však natoľko vynaliezavý aby   ho   úspešne   vsadil   do gitary.   Tejto   možnosti   sa   chopil Arthur   Rickenbacker a okopírovaním  Beauchampovho  patentu v roku vytvoril prvú skutočne elektrickú gitaru. Jej podoba sa niesla v minimalistickom duchu, koniec koncov jej názov aj vypovedá o jej vzhľade,  volala  sa „Frying  Pan“ .   Ďalší  vývoj  gitár  sa  niesol  v znamení  inovácii a zdokonaľovaní konštrukcie, ktoré pokračujú dodnes. Jednocievkové snímače vytvárali spočiatku brum- ten s úspechom odstránila firma Gibson až  v roku  1954,  kedy  bol  po  prvýkrát použitý humbucker .  Cievky snímača  na humbuckri  sú  zapojené  do  série, alebo paralelne, ale s opačnou polaritou magnetického poľa,  takže  brumy  sa  navzájom rušia.  V súčasnej  dobe  je  veľa  firiem,  ktoré  vyrábajú snímače. Medzi najznámejšie patria Seymour Duncan , Di marzio, Bare Knuckle pickups, Kent Amstrong. Single coils alebo Humbuckery sa vyrábajú aj v tzv aktívnej verzii, kedy snímač obsahuje aj aktívne elektronické prvky.


Autor: Stanislav Budaj (Techniky hry na klasickej a elektrickej gitare – Bakalárska práca)

Pridaj komentár